Vladimír Kampf

Obyvatelia Kristianie - Kodaň, Dánsko 2007. Los bol najstarší obyvateľ územia nezávislých, hipisákov a feťákov, kde platia špeciálne podmienky. Mal 83 rokov. V jednej obrovskej miestnosti v podkroví svojho dlhoročného squattu si všetko prispôsobil vlastným potrebám, aby nemusel chodiť ďaleko. Zažil už niekoľko pokusov kodanskej radnice a dánskej vlády o zrušenie Kristianie. Domácim vždy pomohli svojské protesty a demonštrácie.

Veľký či malý? Ľudí fotografujem radšej menším fotoaparátom. Trebárs aj kvalitným kompaktom, ktorý poskytuje možnosť fotografovania v nekomprimovanom formáte a zaznamenáva obraz ako surovinu, s ktorou sa dá ďalej pracovať. Kompakt je pomalý a ponúka oveľa menej možností ako zrkadlovka. Jeho obrovská výhoda však je, že ľudia pred ujom s nejakou hračkou zostávajú uvoľnenejší. Veľká zrkadlovka budí pozornosť a vytvára odstup.

Slováci z Bihoru – Gemelčička, Varzaľ, Rumunsko 2008. Je príjemné dostať sa uprostred rumunských hôr do oblasti, v ktorej naši kolonizátori spred viac než dvesto rokov ešte stále hovoria po slovensky. Svet sa mení, mladí schádzajú zo stále archaických kopcov za lepším životom a svoj pôvod už príliš neriešia.

Kopa reportérov a žurnalistov sa snaží držať nad vecou. Presviedčajú ľudí, aby sa správali, akoby tam neboli žiadne objektívy. To sa v praxi nedá. Kdekoľvek sa fotograf objaví, je súčasťou deja. Fotografujem aj bez opýtania. Pozorne však sledujem, či ľuďom neprekážam. Ak mi naznačia, že si obrázky neželajú, končím a vôbec z toho nie som nešťastný. Nasilu sa aj tak dobrú fotku neurobím.

Veteráni II. svetovej vojny – Moskva, Rusko 2005. Nie sú to len vykopávky z minulosti, ale ľudia, ktorí žili a žijú v reálnom svete. Velebení hrdinovia. Svet na nich zabúda. Na niektorých nie je najkrajší pohľad. Napriek snahe vyzerať dobre vidno, že sa im nežije najľahšie. Moskva je moderná metropola. Patrí medzi najdrahšie mestá sveta.

Ľudia svojim zmyslom pre poctivosť dokážu poriadne prekvapiť. O tom je aj príbeh môjho čierneho svetra. Zabudol som si ho v autobuse medzi ruským Krasnodarom a dvesto kilometrov vzdialenou dedinkou Tekos. Darmo som bežal a mával rukami, keď som zistil, že zostal na sedadle. Šofér ho objavil až na konečnej a dokonca našiel cestu, ako mi ho doručiť na Slovensko. O dva mesiace som ho mal opäť na sebe.

Šikmooké nevesty – Tokio, Japonsko 2004. V hlavnom meste Japonska nie je po veľkom zemetrasení a bombardovaní počas vojny takmer žiadna pamiatka, pred ktorou by sa zvečňovali mladomanželia. Parky sa stávajú miestami ich hojného výskytu. Starajú sa o nich fotografi a svadobní asistenti, ktorí dohliadajú na prísne dodržiavanie tradícií.

Chce to odvahu priblížiť sa k ľuďom a fotografovať ich z bezprostrednej blízkosti. Je dôležité čím skôr prekonať počiatočný blok. Robiť zábery z diaľky nemá efekt priameho kontaktu, aj keď sa fotograf priblíži optikou objektívu. Nie je to ono. Najlepšie je byť priamo v centre diania a podľa možností nezavadzať. Potom stačí len počkať, ľudia pri rôznych činnostiach svoje gestá, pohyby a rituály opakujú.

Svadobná hostina mladej grófky – Belá pri Štúrove, Slovensko 2007. V honosných priestoroch kaštieľa som si pripadal ako neviditeľný duch. Alebo som bol možno len ako nejaký verný služobník. Kto vie? Šľachta pozerala cezo mňa pohľadom upretým kamsi do diaľky a vôbec ma nevnímali. Ani obsluhujúci personál si ma nevšímal. Neexistoval som.

Netreba si robiť starosti s tým, ako nadstaviť funkcie fotoaparátu. Mudrlanti majú kopu vážnych dôvodov proti používaniu programovej automatiky a snažia sa trebárs aj ručne zaostrovať. Tí najväčší šialenci dokonca stále velebia film. Ten však už vymrel a spoľahnúť sa na automatiku nie je vo väčšine prípadov žiadna hanba. Nezaťažovanie sa technickými malichernosťami dáva fotografovi tvorivý priestor.

Pravoslávne mníšky – Ploiesti, Silistra, Rumunsko 2006. Po revolúcii a poprave komunistického prezidenta Ceausesca sa stala pravoslávna cirkev „štátotvornou“. Historicky vyzerajúce kláštory a kostoly začali vyrastať aj na miestach, kde nikdy predtým neboli. Ľudia sa začali verejne modliť, pričom spomínali na „dobré časy“ socializmu.

Mám za sebou úpal, prechladnutia, vážne problémy z klimatizácie, zopár brušných katastrof... Čím som starší, tým sa viac bojím. Utekal som pred sekerou a nožom z rómskej osady v Rumunsku. Pravoslávny pop ma kopol do lýtka tak nešťastne, že som skončil v nemocnici s podozrením na trombózu. Okradli ma v Kyjeve aj v Barcelone a bitku som dostal z ničoho nič aj od opilca vo vlaku do Budapešti.

Poludňajšia siesta – Peking, Čína 2005. Číňania spia vždy, keď sa im naskytne príležitosť. Stačí nemať nič na práci alebo práve nehrať na ulici nejakú spoločenskú hru. Na pohľad sa zdá, že globálny ekonomický tiger je lenivý, lenže dnes už takmer všetko pochádza z najľudnatejšej krajiny sveta a niet sa čo čudovať, keď sú z toľkej roboty unavení.

Svet nie je stavaný pre veľkosť tela XXXL. „Obor“ časom začne trpieť najmä na sedadlách dopravných prostriedkov. V Ázii, kde vyrábajú takmer všetok textil pre Európu, nemali nič na mňa, aj napriek tomu, že mi kdesi v sklade vyhrabali aj XXXXL. Bolo mi to malé. V obchode s obuvou v Šanghaji sa so mnou fotili predavačky. Musel som spolu s nimi natiahnuť nohu dopredu. Len sa chichotali.

Nosiči na Dlhej rieke – Čína 2007. Jang-c’-ťiang je jednou z hlavných dopravných tepien v krajine. Prepravujú po nej všetko od nerastných surovín až po cukríky a balenú vodu. V prístave Ji-čchang nosiči na vlastných chrbtoch prekladajú ťažký náklad. Dookola vláčia vrecia, sudy a škatule... Kráčajú pritom po jednoduchých drevených doskách a pot im z tvárí kvapká pod nohy.

Najmä hľadači supertechniky majú často komplex z toho, ak nemajú to najlepšie. Zbožňujú značky, pohŕdajú všetkým menej nadupaným, počítajú megapixle, velebia veľkosť čipu, študujú šum, reakčnú rýchlosť prístroja... Kto nemá problém s menejcennosťou, urobí dobrý obrázok aj škatuľkou od mydla. Stačí, ak zo všetkej technickej núdze urobí cnosť a tvorivo sa jej prispôsobí. Dobrý obrázok sa podarí trebárs aj mobilom.

Pracujúce makaky – Bombaj, Amritsar, India 2005 – 2007. Indovia si ich často priviažu na reťaz k svojim domom namiesto psov alebo si opicu vycvičia a zarábajú s ňou. Divé tlupy sú nebezpečné. Majú napríklad na svedomí smrť zástupcu starostu Dillí, ktorý utrpel ťažké zranenia hlavy, keď ich odháňal z terasy na prvom poschodí svojho domu.

Čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazí. Jeden fotoaparát mi odmietol poslušnosť napríklad počas bombardovania Belehradu. Snažil som sa ho aspoň na chvíľu rozchodiť. Ďalší ma prestal poslúchať cez karneval gayov. Bojovníci kalari mi zasa počas zápasu mečom odrazili kúsok objektívu. Občas mi začne drhnúť zaostrovanie, najmä po návrate z vlhkého alebo prašného prostredia. Potrápiť dokáže aj kolaps pamäťovej karty.

Fastfoody – Džamú, India 2007. Pri týždňových pobytoch v exotických krajinách a dodržaní hygienických zásad je pravdepodobnosť nakazenia sa nízka. Cestujúci v lacnejších hoteloch si všimnú, že aj domáci majú problémy. Zvracajúcich hostí počuť cez tenké steny. Nočný budíček je mementom pre tých, ktorý pokojne spia a tešia sa na dobroty z lacných fastfoodov.

Fotografie upravujem. Nijako však nezasahujem do ich obsahu a kompozície, nič neklonujem, nedopĺňam, nemažem, negumujem, nevyhadzujem. Bolo by to pri tomto druhu fotografie nečestné. Chcem ale, aby sa moje fotografie divákom čo najviac páčili. Z digitálneho fotoaparátu by boli ploché a nevýrazné. Preto ich robím kontrastnejšie, pridávam čiernu do čiernej, zahusťujem farby a upravujem ich pomer. Ak treba, doostrím a eliminujem šum.

Kušti a kalari – Bombaj, Vizhinjam, India 2007 – 2008. V modernej dobe sa u nás začali objavovať bojové umenia z Japonska, Číny a okolitých krajín. Kolískou všetkých týchto techník je juhozápadná India. Odtiaľto pochádza aj kalari, pravdepodobne najautentickejšie a najpôvodnejšie bojové umenie, z ktorého vzišli všetky najznámejšie techniky sveta.

Mám rád jednoduché riešenia. Telo fotoaparátu po náročnejších cestách čistím starou zubnou kefkou. V hoteloch beriem igelitové čiapky do sprchy. Sú skvelou ochranou fotoaparátu pred dažďom a snehom. Nezaberajú takmer žiadne miesto. Stačí čiapku navliecť na foťák, urobiť prstom dierku v oblasti očnice a ďalšiu dieru na objektív podľa potreby.

Pouličná oslava – Trivandrum, India 2007. India oslavuje všetko, vždy a všade. Pre fotografa môžu byť takéto oslavy síce zaujímavé, ale pre techniku veľmi nebezpečné, pretože sa ľudia pri nich posýpajú farebným kriedovým práškom, polievajú voňavou vodou, okolo krotiteľov ohňa prská benzín. Toto všetko môže byť skazou pre fotoaparát.

Keď treba, nasádzam blesk. Mám rád dynamicky rozmazané obrázky s ostro doblysnutým tmavým motívom vpredu a expozične doladeným pozadím. Na to potrebujem dlhší expozičný čas. Podľa množstva svetla až pol sekundy a viac. Nastavím ISO 200, clonu okolo 4 a white balance dám na slniečko. K tomu trošku uberiem výkonu blesku, aby obrázky zostali husté. To je najčastejšie nastavenie. Niekedy to však môže byť inak.

Morskí Cigáni – Phuket, Thajsko 2004. Kmeň morských Cigánov nemá s Rómami etnicky nič spoločné. Len život viedli rovnako kočovný. Čao Le brázdili moria juhovýchodnej Ázie a usadili sa, kde im to práve vyhovovalo. V jednej ich osade som bol len pár mesiacov pred ničivou vlnou cunami. Všetci silu vlny prežili, šaman ich včas vystríhal pred nebezpečenstvom. Stihli utiecť na kopec.

Keby som čakal na to, že ma niekto niekam pošle za perfektnou reportážou, ešte stále by som asi sedel doma na zadku. Rád si cesty pripravujem a vyberám sám. Samozrejme, dobré ponuky niekam sa odviezť neodmietam. Nemám ani vyfasovanú drahú fototechniku. Všetko je moje. Žiaľ, u nás sa na cestopisoch a zahraničných reportážach nedá zarobiť tak, aby to stačilo na pokrytie nákladov a uživenie sa. Takže som amatér.

Temple bar – Dublin, Írsko 2006 – 2007. Ulica Tempe bar uprostred mesta je pútnickým miestom všetkých domorodých aj okoloidúcich opilcov. Atmosféra je tu skvelá. Íri milujú párty a štvrtky, keď dostávajú týždenné mzdy. V piatok opilci volajú do práce, že náhle ochoreli. V pondelok ešte nie sú úplne v poriadku, tak opäť zostávajú doma.

Dynamiku dáva fotografiám aj naklonenie fotoaparátu. Tuctová scéna sa tým môže stať zaujímavou. Len to chce správny odhad. Naklonenie nesprávnym smerom môže kompozíciu zabiť. Ďalšou barličkou, ako pomôcť motívu, je podhľad alebo nadhľad. Treba pritom kontrolovať, či motív „chytá“ svetlo aj zo strany, odkiaľ ho fotografujem. Pri podhľade a tmavom popredí oproti oblohe si pomáham bleskom.

Vo vode – Nikopol, Pazardžik, Bulharsko 2005 – 2007. Poslední rybári so sieťami na Dunaji končia. Európska únia je k tejto tradícii neúprosná. Prežijú len sviatky, ako je napríklad „Jordanov dan“ pripomínajúci Ježišov krst v rieke Jordán. Priťahuje uprostred zimy zvedavcov k riekam a potokom, aby sa pozreli na odvážlivcov ochotných skočiť do ľadovej vody po drevený kríž.

Asi to bolo šialenstvo. Keď som sa učil fotografovať, listoval som v časopise National Geographic a k mnohým fotografiám som si robil poznámky, kedy a ako urobil fotograf obrázok, ktorý sa mi páčil. Skúmal som, v ktorom to bolo ročnom období, v ktorom dennom čase, aký film asi použil, aký objektív, aký expozičný čas skombinoval s clonou... Potom som si to vtĺkal do hlavy a kreslil som si obrázky, aké by som chcel robiť.

Moslimovia – Prusac, Mostar, Bosna a Hercegovina 2006. Krajina, v ktorej to vrelo. Stopy po streľbe vidno ešte dnes, najmä v mestečku Mostar. Počas vojny zničili aj starý kamenný most. V Bosne a Hercegovine sa každoročne koná aj najväčšie stretnutie moslimov v Európe. Je to čosi ako púť na horu Ajvatovica nad mestom Prusac.

Z cestovania bolia nohy. Zopár mesiacov som s tým mal vážny problém. Vyzeralo to tak, že už nikam nepôjdem. Bolesť bola neznesiteľná a ja som si už nahováral aj nejakú vážnejšiu, možno aj smrteľnú, chorobu. Nakoniec som skončil u ortopéda, ktorý mi predpísal vložky do topánok na mieru a bolo po bolesti. Môj koniec mohli znamenať ploché nohy.

Na ulici - Rotterdam, Utrecht, Holandsko 2006. Silná stredná trieda, spokojný život, množstvo kanálov, čisto, príjemné prostredie a rovina. Je tu pekne, ale: Holandsko má vysoké daňové zaťaženie ľudí s vysokými príjmami. Byť boháčom sa tu neoplatí. Počasie a atmosférický podtlak spôsobujú, že tu je najväčšie množstvo samovrážd v Európe.

Najlepšie svetlo je skoro ráno a pri západe slnka. V tomto čase vyliezajú z luxusných hotelov reportéri tých najznámejších geografických obrázkových časopisov. Strašiaci vystríhajú, že poludňajšie slnko ja to najtragickejšie, čo lovca záberov môže postihnúť. Nie je to tak. Dobrá fotografia sa dá urobiť aj uprostred dňa. Stačí sa trochu pohrať. Treba však dávať pozor. Pol záberu v tieni a pol na priamom slnku je fakt nemožné zaznamenať.

Fotografiu rumunského míliara v maďarských Bukových horách pri obci Répašská Huta (Répashuta) v ktorej žije slovenská menšina, som zaznamenal na posledný zvyšok voľného miesta na karte malým päťmegovým kompaktom. V tom čase som na nič väčšie nemal peniaze. Laciho osviežujúci kúpeľ putoval po svetovej súťaži Focus on Your World s čestným uznaním na Expo 2005 v japonskom Aiči, do pavilónu OSN.