Vladimír Kampf

V prvom rade sme sa museli prispôsobiť fotoaparátom a ich technickým možnostiam. Obaja sme mali so sebou o čosi lepšie kompakty. Fotografovať sa dá naozaj čímkoľvek. Treba sa len pokorne prispôsobiť technike. Drahšie modely samozrejme ponúkajú väčšiu kreativitu. Ich nevýhodou však je, že ak chce fotograf využiť a použiť funkcie, ktoré mu prístroj ponúka, musí si do hlavy napchať viac informácií a musí sa im dokázať prispôsobiť.

Fotografovať tak, aby človek neobťažoval okolie kopou nezaujímavých záberov je základ. Zuzana si vyskúšala, ako na to. Na úvod jej to stačí. Načo ju obťažovať nejakými technickými fintami a nastaveniami. Jej stačí mať pekné obrázky, aby bola spokojná a na to sme príliš nešpekulovali.

Nastavili sme si P-éčka a hurá na to. V prvom rade sme sa dohodli, že po dvoch hodinách túlania sa mestom si vyberieme maximálne po dvanásť obrázkov, upravíme si ich, ako vieme a zavesíme niekam na web aj s komentárom.

V poslednom čase ma v meste baví otáčať objektív dohora. Mesto je na takéto obrázky predurčené. Treba si len správne vybrať pohľad. Aj v prudkom slnku sa dá. Stačí sa pozerať a hľadať. Aj kombinácia svetla a tieňov dokáže zaujať.

V ostrom svetle za chrbtom a modrou oblohou s obláčikmi vyzerajú obrázky, ako pohľadnica.

Načo fotografovať celé budovy z veľkej vzdialenosti, keď už aj architekti rátali s tým, že budú vyzerať ohromujúco z podhľadu.

Protisvetlo naplno. Stačí sa správne postaviť, aby silueta mesta dobre vynímala a je to. Aj obrázok ktorý len niečo naznačuje dokáže zaujať.

Ľudia spestrujú zákutia. Stačí málo, nájsť si zaujímavý záber a čakať. Akákoľvek fotografia vyžaduje trpezlivosť.

Zaujímavé motívy, ktoré dotvárajú dojem z všedných záberov sú prakticky všade. Pozerať sa je veľmi dôležité. A ako na ľudí: S odvahou. Nebáť sa priblížiť, nepýtať sa, ale citlivo sledovať reakcie. Ak sa niekomu nepáči, že ho chcem fotografovať, dá to najavo. Stačí ho len rešpektovať a ustúpiť. Odvaha znamená veľa nových kontaktov. Väčšina ľudí reaguje pozitívne, ak si ho zblízka fotí niekto cudzí. S fotografom sa dávajú do rečí a žartujú, prípadne pózujú.

Displej na zadnej stene fotoaparátu je skvelá vec, ktorá umožňuje experimentovať tak, že fotograf vidí, čo fotografuje a môže sa hrať.

Mám rád tiene a často ich využívam a hrám sa s nimi. Niekedy samoľúbo... Táto fotografia je o mne a kúsku Bratislavy.

So Zuzanou sme si skúsili aj ďalšiu fintu: Fotografovanie ľudí zblízka „od pása“ tajne tak, aby si nevšimli, že ich niekto fotografuje. Jednoducho sa človek tvári akože nič, akože sa pozerá niekde inde a cvaká. Je to trochu zákerné, ale niekedy z toho vylezú zaujímavé pohľady. Treba len správne odhadnúť dej a ešte správnejšie mieriť. V takomto prípade pomáha sériové snímanie a vypnutý zvuk.

Detail z ulice.

Mám rád bratislavské korzo. Dominanty mesta sa dajú odfotografovať aj pútavejšie, ako štandardne. Stačí sa len pozerať.

Žiadny umelecký filter, len odraz v skle. To je všetko. Dvanástu fotografiu som ani nevybral. Žiadna ďalšia sa mi už nezadala dostatočne pútavá na to, aby charakterizovala bratislavské korzo počas našej dvojhodinovej prechádzky. Zuzana to videla po svojom. Jej obrázky a komentár sú tu:

http://www.facebook.com/album.php?aid=121640&id=698246456&l=4bb72ac986