Vladimír Kampf

Honosná brána na subkontinent

Bombaj je dlhý polostrov na západnom pobreží Indie. Ťahá sa zo severu na juh a jeho najjužnejším a najužším cípom je práve Colaba. Nesmú do nej inak všadeprítomné motorikše a všetkých, ktorí by sa tu chceli na ulici usadiť či udomácniť okamžite vyháňajú. Colaba je iná India, aj keď stále vonia (či páchne) touto krajinou.

Superzľavy

Gateway of India. Pod dvadsaťšesťmetrovým monumentom na brehu mora prechádzajú predavači superveľkých balónov, ktoré sú také úžasné, že neprasknú a že ich rozhodne musíte mať. Aspoň o tom každého presviedčajú. Stačí dať obchodníkovi 500 rupií (1 rupia je v súčasnosti približne 50 halierov.) Nie? Dobre teda, za päť stoviek môžete dostať až päť takýchto balónov. Možno trochu iných, ale o tom predavač zatiaľ mlčí... Nie? Tak teda za tri stovky... Nie? Tak za stovku. Alebo jeden balón päťdesiat rupií... „Tak dajte aspoň tridsať, pane,“ motal sa pred nami neodbytný obchodík. „Dobre, desať. Budete mať niečo pre radosť,“ znela posledná ponuka. Dobrá cena. Päť korún za somarinu. Lenže, akonáhle vytiahne záujemca peňaženku má predávajúci kopu ďalších zaujímavých a neodolateľných „akciových“ ponúk.

Monument na brehu mal byť honosnou bránou do krajiny. Akýmsi symbolom novej doby. Lenže... Novodobo vyzerá len niekoľko ulíc okolo neho v jednej lepšej štvrti tu na juhu mesta. Zvyšok Bombaja je len akási rozpačitá záhrada v ktorej rastú novostavby z dobre hnojeného základu. Trčia spomedzi špinavých slumov. Fuj. Niektorí ľudia žijú naozaj hlboko pod úroveň našej znesiteľnosti. Mimo lepšej štvrti sa môže udomácniť ktokoľvek a kdekoľvek. Ľudia bývajú pod mostmi, na ulici, za múrmi parkov alebo na ostrovčekoch medzi širokými asfaltovými cestami. Všade odkiaľ ich policajti alebo ochrancovia súkromného majetku nevyženú. Situácia už je dávno neúnosná. Stále prichádzajú ďalší za vidinou lepšieho života. Tí najchudobnejší začínajú v špine ulíc. Príšelcom často hrozia aj útoky udomácnených, ktorí ich už medzi seba nechcú. Dobre vedia, že v Bombeji je už dávno „obsadené“. Preľudnenosť prináša agresivitu.

Demokratická anarchia

Indický štát Maharaštra ktorého hlavným mestom je Bombaj má deväťdesiat miliónov obyvateľov. Oficiálne počty hovoria, že mesto má deväť miliónov registrovaných obyvateľov. Realistickejšie odhady však uvádzajú, že ich určite nebude menej, ako pätnásť miliónov, možno osemnásť alebo aj dvadsať. Masa telesných schránok je badateľná najmä na uliciach s obchodmi a na trhoch.

India je demokratická republika, ktorá na pohľad vyzerá skôr ako anarchia. Medzi jej špecifiká patrí aj cena za taxi a iné služby. Je doslova nutnosťou byť vopred informovaný, aby sa človek nestával neustálou obeťou tých, ktorí skúšajú, koľko je ochotný cudzinec pustiť žilou.

Biele zuby

Bombej je priemyselným a obchodným centrom celej Indie. Tí najlepšie zabezpečení bývajú len kúsok od Gateway of India v hotely Taj Mahal Palace and Tower. V Indii nie je prezamestnanosť ničím výnimočným. Cestujúci sa s ňou stretne už na letisku, kde ho od vystúpenia z lietadla naviguje niekoľko zriadencov. Pri odlete je to ešte markantnejšie. Naše palubenky si pozrel asi tucet ľudí, než sme sa dostali do lietadla. Niektorí ich museli opečiatkovať, iní len pozorne preštudovať. V lepších reštauráciách sú funkcie otvárača dverí, utierača stolov, umývača podlahy, muža u ktorého si môžete objednať, nosiča a trebárs aj správcu záchoda. Ten napríklad po zistení vážnejšieho upchatia toalety okamžite koná. Spojazdní ju trebárs polievkovou lyžicou, ktorú narýchlo vyberie z príborníka. Veď ju umývač riadu umyje... Alebo aspoň utrie.

Verím, že v Taj Mahal Palace and Tower je to o čosi lepšie. Hádam to aspoň nerobia pred hosťami. Za izbu tu hosť zaplatí šesť až dvanásť tisíc korún. Za tie peniaze je tu super prezamestnanosť. Odvšadiaľ sa usmievajú biele zuby tých, ktorí čakajú na malý bakšiš.

V Colabe sa pohybuje aj najviac bielych. Nie všetci bývajú v tom najdrahšom hotely. Ubytovať sa tu dá o kúsok ďalej aj za pár stoviek.