Vladimír Kampf

Prvé „socieurolóve“ pre Rómov zinkasovali aj úžerníci hneď po tom, ako ich tí chudáci v druhej polovici mesiaca vybrali. V kúte pošty v Markušovciach nariekala staršia pani. Nekompromisný típek jej bral skoro všetko. Rev úbožiačky sa rozliehal malou miestnosťou pošty. Nechal jej asi len „dvacku“. Pani za okienkom ani brvou nehla. Nič mimoriadne sa nedialo.

Nič sa nedeje

„Povedal som, vypadnite odtiaľto,“ zopakoval agresívny kolega nekompromisného nenažranca. Stál pod plagátom výhodnej pôžičky. Oficiálnej a sociálne oveľa šetrnejšej. Úroky úžerníkov sa za dlhé roky nezmenili. Zákon? Ten nech sa dá vypchať! Za požičanú stovku chce „dobrodinec“ trebárs aj dve. Nemáš? To je problém. Daj čo máš a o mesiac mi vrátiš sto percent navyše k tomu, čo mi zostávaš dlžný. Je to hneď, bez papierov na dobré slovo. Veľa úbohých Rómov takto zadĺžilo nadosmrti už aj svoje deti.

„Vypadni,“ pozrel na mňa škaredo. „Lebo, zavolám policajtov,“ sklopil zrak a vytiahol mobil. Policajti... Predpokladám, že keby aj prišli všetci Rómovia v preplnenej miestnosti úžerníkovi dosvedčia, že som ho trebárs chudáka úbohého surovo napadol.

O dedinu vedľa, v Rudňanoch, vyskúšali na úžerníkov kamery. Mali zaznamenaných neborákov, ktorí priamo pred poštou odovzdávali sociálne dávky úžerníkom. Mali ich všetkých, ale... Pred súdom obe strany popreli, že sa niečo také stalo. Vyhrážky úžerníkov zabrali. Sú nekompromisní, dolámané ruky nie sú len ich tvrdou slovnou hračkou. „Naval lóve a drž hubu!“

Ani kolegyňa

„No, čo ja s tým, čo je toto?“ bedákala staršia pani Pokutová z osady Pätoracké v Rudňanoch nad hrsťou drobných. Keď sme ju deň pred tým navštívili v jej biednej chatrči, pochválila sa eurokalkulačkou. Do „domácnosti“ ju dostala vďaka miestnemu komunitnému centru. Eurokalkulačky totiž dostávali iba rodiny ku ktorým prichádzajú poštári, ktoré majú adresu a číslo domu. Vybaviť ich pre Rómov z osád bola často neľahká úloha pre sociálnych pracovníkov, ktorí sa snažia o resocializáciou.

Pani Pokutová sľúbila, že príde aj na školenie, aby eurokalkulačku dokázala používať. Do komunitného centra však neprišla, rovnako, ako neprišli ani jej susedia z chatrčí. „Ale kolegyňa isto pôjde,“ kričala za nami, keď si účasť na školení rozmyslela.

Kopa ľudí z Pätorackého sľúbila, že príde... Neprišli. Nikto. Ani len tá kolegyňa. Päť minút chôdze bolo pre nich možno veľa. Keď dobrá výhovorka roky nezamestnaných Rómov je napríklad aj to, že deti do škôlky neposielajú, lebo je to ďaleko. „Jój, to kedy tam mám chodiť? Starosta by mal vybaviť niečo bližšie,“ bedákala matka siedmich detí. Zabudol som si poznačiť, ako sa volala, ale asi Horváthová alebo Červeňáková. Toto sú totiž najčastejšie Rómske priezviská v Rudňanoch.

Nepochopiteľné

Starosta je takmer pre všetkých biednych Rómov, ten najväčší zdierač a netvor na svete. V každej slovenskej osade sa dozviete, že starosta je rasista, že starosta sa nabaľuje na peniazoch pre Rómov, že starosta uprednostňuje v sociálnych bytoch tých, ktorí ho podplatia, že starosta im nevynáša z osady smeti, že starosta po obyvateľoch osád nevynáša ani kôpky, ktoré nakladú okolo chatrčí. Za všetko zlé môže starosta!

Ani úžerníci nie sú takí zlí. Stačí sa na nich opýtať a v osadách budú krútiť hlavami: „Nie, úžerníkov tu nemáme. Možno voľakedy to bývalo, ale teraz? Kdeže!“

Starosta Rudnian Miroslav Blišťan však vidí problém v biede Rómov aj v úžerníkoch, ktorí beztrestne zožierajú a ubíjajú vlastnú komunitu. Vo funkcii je už piate volebné obdobie. To je slušný čas na to, aby sa v tejto problematike vyznal. Za jeho starostovania sa stovky Rómov presťahovali do nových sociálnych bytov. Vznikli akési novodobé osady s farebne maľovanými blokmi jednoduchých ubykácií. Pokrok? Možno. Keď som bol v Rudňanoch naposledy pred niekoľkými rokmi, ešte tu žiadne takéto bytovky nestáli. Len tie búdy a zdevastované bytovky. Dnes to na prvý pohľad vyzerá oveľa lepšie. Žiaľ, len na prvý. Stačí prísť bližšie a aj bytovka, do ktorej prisťahovali rodiny z búd, ktoré im padali na hlavy, len pred rokom je už akási špinavá, oplieskaná... Samozrejme, ak sa niekoho z miestnych opýtate prečo, na vine je zasa len starosta. Neviem, kedy to ten pán Blišťan stíha, narobiť toľko smetí, rozhádzať ich na všetky strany a ešte aj naklásť kôpky a všetko oplieskať. Mnohých ani len umyť nepríde. To, že je niekto chudobný ešte neznamená, že musí mať okolo seba neporiadok, zvlášť, keď väčšinu času trčí doma. Nepochopiteľné.

Je dôležité, aby som upozornil, že nie všetci sú rovnakí. Aj medzi Rómami v osadách sú takí, ktorí si dokážu pomoc vážiť a chcú sa vyhrabať z najhoršieho. S eurom sa zmierili a úžerníkom sa vyhýbajú. O tých táto reportáž nie je.

Dve hovädá

Starosta Blišťan sa nevzdáva: „Snažíme sa ich prevychovať už od škôlky, veď oni nevedia používať záchod a spočiatku vôbec nechápu, že po otočení kohútikom im potečie voda, trebárs aj teplá a môžu sa v nej umyť.“ Umývať sa. To niektoré malé deti z osád naozaj nedokážu. Nie je ničím výnimočným vidieť ich behať po snehu alebo po ľade pred chatrčami špinavé a aj úplne holé. Nikto sa o nič podstatné nestará. Možno o lacné víno, cigarety a jedlo. Najmä mäso je v kurze. V druhej rudnianskej osade s príznačným názvom Zabíjanec kúpilo niekoľko rodín dve živé hovädá. Jedno údajne za tristo až štyristo eur. Zložili sa. Porazili, či skôr popravili ich priamo medzi hlavnou cestou a osadou. „Nie! Tu fotografovať nebudeš!“ kričalo na mňa naraz hneď niekoľko domácich. Postupne sa pridávali aj ďalší. Hluk dokážu robiť riadny. „Aha, ako nás starosta necháva bývať,“ ozvalo sa odkiaľsi. Zasa starosta. Ten starosta, ktorý nás pred návštevou Zabíjanca upozornil, že tam sú Rómovia minimálne „zvláštny“ a aj agresívnejší.

Ťažký smrad

V Pätorackom si ma „našla“ Nasťa Horváthová. Devätnástka s jedným dieťaťom so mnou špásovala. Druha mala údajne kdesi na práci v zahraničí. Neviem kde, raz hovorila, že v Česku, neskôr, že v Anglicku. Bola milá. Jej kamarátka sa dokonca spýtala kolegu z českého časopisu Reflex, že či nepozná Dušana, keď je z Prahy. Ktorého? „Ten, čo vyzerá tak pekne,“ povedala.

Jednoduchá Nastenka si z eura ťažkú hlavu nerobila. Načo aj? Radšej, keby si ju niekto zobral niekde lepšie bývať. „Je ti zima, dievčatko?“ spýtal som sa, keď som ju videl v „kose“ uprostred osady iba tak v tričku s krátkymi rukávmi a hlbokým výstrihom. Tvrdila, že jej zima nie je, ale keby som jej kúpil alebo priniesol kožuch, obliekla by si ho.

Cestou z kopca na ktorom stoja chatrče Pätorackého som sa šmykol na ľadovom chodníku. Počas letu (pádu) som sa ešte stihol narýchlo pozrieť pod seba, či nepristanem na nejakej zmrznutej stolici. Našťastie nič podo mnou nebolo a ani počas ďalšieho šmýkania sa z kopca môjho XXXL tela mi nič také v ceste neležalo.

Samozrejme, že som začal zúfalo nadávať a hmatať si roztrhnuté rifle. Bolo mi to treba? Jednému z obyvateľov osady sa ma uľútostilo a pozval ma do chyže. So zvýšeným hlasom som jeho ponuku odmietol. Mal som dosť. V chatrčiach je vďaka absencii hygieny „domorodcov“ ťažký smrad a väčšinou aj veľké teplo. Dreva je všade naokolo dosť. V osade sa občas zastavia aj policajti, aby sa pokúsili so zlodejmi dreva niečo urobiť. Nedarí sa im. Aj za toto podľa Rómov môže starosta, ktorý im nezariadi beztrestnosť pri rabovaní.

Medzi chatrčami

Je zaujímavé, že v jednej z búd medzi chatrčami v rudňanskej osade Pätoracké „býva“ škoda oktávia staršieho pána Červeňáka, ktorý u miestnych požíva všeobecnú vážnosť. Svoju chyžu má o kúsok vyššie. Niektoré jeho deti pracujú v Anglicku, tak sa zmohli na dobré auto. Chceli by žiť lepšie.

Za „eurolóve“, ktoré Rómovia dostali alebo ktoré im zostali si kúpili na niekoľko dní jedlo, pivo na víno. Je úplne jedno, akú menu dostali. Len niekoľko z nich sa zhrozilo. Napríklad nie príliš chápajúci štyridsiatnik Ivan sa skoro rozplakal, keď na pošte nedostal ani dve stovky. „Jemu darmo vysvetľovať. Mali mu nechať tie koruny, aby nebol v šoku,“ skonštatoval ktosi.

O pár dní bolo po eurách. Teraz väčšina obyvateľov Rudnian opäť čaká na druhú polovicu mesiaca. Niektorým nezostal ani cent.