Vladimír Kampf

Z bezprizorných detí mesta vyrástol postrach ulíc

Nebolo to ťažké, nájsť Floriana. Bál som sa len, aby už nebolo po ňom alebo aby nezomieral v nemocnici či nesedel v base. On ale čupel na ulici bokom od stanice a ťahal striebornú. Po desiatich rokoch vyzerá hrozne. Dopadá na jednu nohu, v ústach má už len zopár zubov a z večne podráždenej sliznice mu tečú sople. Koľko vlastne vydrží taký feťák?

Postavou, gestami a bledým „baloňákom“ (kabátom z ľahkého materiálu) mi pripomínal inšpektora Colomba. Keď som mu to povedal, vyceril ďasná s riedkym úsmevom. „Komisár Colombo,“ zopakoval nadšene. „Keď prídu policajti, tak ma budú musieť poslúchať,“ rehotal sa.

Merry Christmas

S Floriánom Turcu sme sa zoznámili medzi Vianocami a Silvestrom v roku 1998. Ísť medzi bukurešťské deti kanálov s fotoaparátmi bol nápad kamaráta, českého fotografa Jana Šibíka. Pridal som sa. Teraz, po desiatich rokoch sme si zasa na môj podnet našu cestu zopakovali. Neveril, že stretneme tie isté tváre.

Podľa oficiálnych odhadov žilo pred desiatimi rokmi v Bukurešti na ulici 450 detí. Neoficiálne ich bolo viac. Florian už vtedy síce nebol dieťa, ale šéfoval dvom teplovodným smradľavým šachtám a jej obyvateľom. Väčšina z nich boli deti od piatich rokov. Možno aj mladšie.

Okolo sviatkov si biele mikroténové vrecká kupovali malí bukurešťskí „feťáci“ v pouličných stánkoch. Svietil na nich nápis: Merry Christmas...

Opäť otvorené

Floriana som si od tých Vianoc pred stanicou všimol ešte niekoľko krát, keď som mal cestu okolo. Nikdy ma nespoznal. Vlastne on ma nikdy nespoznával ani zo dňa na deň. Ale, keď som sa mu pripomenul, tváril sa, že už vie. Pred troma rokmi som ho videl opäť sedieť nad otvorenou šachtou aj s malým Adym, o ktorého sa otcovsky staral. Fetovali s nohami v kanály, ktorý v rámci opatrení proti detským bezdomovcom dala na čas bukurešťská radnica zakryť, zatvoriť, zabezpečiť... Vydržalo to niekoľko rokov. Dnes sú šachty pred stanicou opäť otvorené a žijú v nich niekdajšie deti. Vyrástli. Zo skupiniek mladých narkomanov ide strach.

Nie sú to žiadni anjelici. Peniaze si pýtajú od každého, kto sa na nich odváži pozrieť. Mladý muž vyliezol z kanála a hneď si začal pýtať „podporu“. Pridala sa k nemu aj slečna z rozbitým nosom. Keď som nechcel dať začala dobiedzať, ťahať ma za fotoaparát, za bundu. Chcel som sa zachrániť odchodom do staničnej budovy. Všimla si to a opľula mi chrbát. Jana si zasa zobral „za svojho“ otravný mladík. Najprv tvrdil, že je hladný. Keď dostal hamburger z fastfoodu začal drankať aj niečo na pitie. Nechcel malú limonádu. Trval na veľkej fľaši. To Jana nahnevalo. Predsa si nebude vyberať. Rozhodli sme sa pred ním „zašiť“ v kaviarni. Teatrálne vošiel chvíľu po nás do dverí a ešte nedotknutý a zabalený hamburger hodil do koša tak, aby sme to dobre videli... Trucoval, ako malý chlapec, že nedostal čo pýtal.

Už musíme ísť

„Už nebývam v kanáloch,“ bránil sa Florian a pohŕdavo krúti hlavou nad šachtou. „Bývam v byte s kamarátom Mariusom.“ Príliš sme mu neverili. Inšpektor Colombo nás vodil uličkami a všade nám pózoval. Ukázal niekoľko kanálov, pospomínal... Pozvať nás k sebe sa mu akosi nechcelo. Nakoniec sme ho zlomili. Vytiahol mobil a zavolal Mariusovi. Po krátkom rozhovore mi ho podal. „Do You speak English?“ (Hovoríš Anglicky?) To bolo jediné, čo som mu rozumel. Ešte som na konci monológu zachytil otázku: „Understand?“ (Rozumieš?) Inak nič. Nevadí. Ideme. Florian odhodil vrecko s fetom, utrel si ústa do rukáva a fľaštičku so zvyškom farby si napchal kamsi hlboko do nohavíc. Aby si niekto nevšimol... Kamaráti asi majú na neho mimoriadne priaznivý vplyv. „Marius si myslí, že som mentálne zaostalý. Preto nespozná, či som fetoval alebo nie. Nič si na mne nevšimne.“

Cesta autobusom sa mi vo večerných zápchach zdala nekonečná. Cestovali sme načierno. Lístky sme si nestihli kúpiť, Florian len mával rukou a aj spolucestujúci nám potvrdili, že po šiestej večer už revízori aj tak nechodia. Raz sme prestúpili, kým sme sa dostali na sídlisko. Oplieskané paneláky nevyzerali prívetivo. Ani tí dvaja narkomani, ktorí na nás v tme dávno nefunkčných pouličných lámp pokrikovali, neveštili nič dobré. Pomyslel som si, že tu niekde odovzdáme fotoaparáty, peniaze, poďakujeme a budeme radi, ak nám dovolia odísť bez fyzického utrpenia. Vošli sme do brány. Vchod Florianovho „bydliska“ bol na zvýšenom prízemí. Za dverami bez kľučiek a zámky bola najprv malá chodbička, potom ďalšie dvere a... Niekoľko od pása hore vyzlečených potetovaných mužov... Občas nejaká dáma, na posteli spiaci, ako Santa Klaus, zarastený pán. Prvý potetovaný na nás začal hulákať, čo tu chceme? Florian ho chlácholil. Vo dverách ďalších izieb bytu sa objavovali nové tváre... My už vlastne musíme aj ísť... Floriána sme odprevadili... Rozpačito sme cúvali z vchodových dverí. Florian s Mariusom nás ešte nasledovali do polovice cesty k autobusu a bolo im ľúto, že sme nezostali dlhšie.

Rovnaká strieborná
Rumunské deti ulice boli bežnou súčasťou takmer všetkých veľkých miest v krajine. Sfetované sa bez ostychu klátili na verejnosti s igelitovými vreckami naplnenými striebornou farbou v rukách. Striebornú farbu mali všade rovnakú. A majú ju podnes.

Florian „ťahá“ od desiatich rokov už viac ako dve dekády. Týždenne „stiahne“ minimálne pol litra striebornej. Väčšinou mu však toto množstvo nevydrží viac, ako tri dni. Záleží na tom, akú má náladu. Za svoj život už teda „vyčuchal“ najmenej dva a pol dvesto litrových sudov! „Istý čas som chodil hrávať futbal a pokúšal som sa s fetovaním prestať, ale nakoniec som to neurobil,“ pokrčil plecia. „Najlacnejšiu striebornú majú priamo vo fabrickom obchode.“ Pol kila nestojí ani tri eurá.

Florian tvrdí, že peniaze inkasuje najmä od vodičov, ktorým vyhľadáva a za poplatok „drží“ parkovacie miesto. V Bukurešti, kde autá parkujú doslova všade, trebárs na priechodoch pre chodcov a zaberajú celé chodníky (Ak aj zostane úzka ulička pre chodcov, leží v ceste psí výkal.) je funkcia samozvaného „parkingmajstra“ vyhľadávaná služba. O obed má postarané každý pracovný deň na charite.

Aj obdobie budovania socializmu malo svojich detských bezdomovcov a narkomanov. Systém ich však robil neviditeľnými. Tých pár drobcov z Bukurešti sa obyčajne schovávalo kdesi na konečných staniciach metra a fetovali tajne. Po revolúcii nastala expanzia. Rodičia zo sociálne slabších rodín nemali dostatok prostriedkov na uspokojenie základných potrieb vlastných detí. Tie sa začali túlať, žobrať, čuchať... Demokracia. Ani štátna polícia už detských tajných agentov a donášačov nemohla živiť. Stali sa nepotrebnými. Problém prerástol krajine cez hlavu a stal sa tŕňom v oku ľudomilov a humanistov.

Nepríjemná kulisa

Vyrástli... Pamätám si obraz, ako sa Florianovmu chránencovi, malému, asi osemročnému, Adymu orosila tvár po tom, čo vyšiel z vyhrievaného podzemia do mrazu ulice. Florian tvrdil, že ho vychovával spolu so svojim nebohým otcom od piatich rokov. „Ady? Ten je teraz v base,“ dozvedel som sa. A za čo? „Kto vie? Asi za krádež...“

Florian žil už počas našich prvých stretnutí v kanáloch štrnásty rok. „Môj otec v šachte zomrel, keď v deväťdesiatom šiestom spadol opitý do horúcej vody,“ hovoril vtedy a ukázal nám zamurovaný vstup do podzemia na konci parku. Pochovala ho dobročinná organizácia...
Deti „preslávenej“ bukurešťskej severnej stanice Gara de Nord sa úradníci pokúšali „zrušiť“ rôznymi spôsobmi. Humanitárne organizácie ich za tie roky nepresvedčili, aby sa vzdali svojho spôsobu života. Zabralo len opatrenie železníc, ktoré začali vyberať pri vchodoch do stanice symbolické vstupné. Deti na neho nemali a tak na stanicu nechodili. Dnes už im pri vstupe opäť nikto nebráni a ani deti už nie sú deťmi. Stala sa z nich nepríjemná kulisa agresívnych mladých, ale ostrieľaných, feťákov. Detský problém je tým elegantne vyriešený... Niekdajšie deti už predsa nie sú deti.

Ramona zomrela

Hľadali sme aj Leonu s prezývkou Lili. Bola mladá, pekná... sfetovaná a tehotná. Niekoľko mladíkov spred stanice ma ubezpečovalo, že je stále na ulici a že žije s jej vtedajším partnerom. Stále s tým istým. „To malé bude mať určite s chlapcom, ktorý leží vedľa nej. Ale je som s ňou spal tiež,“ smial sa vtedy Florian.

Lili teda žije. Žiaľ, nenašiel som ju. Z ďalších známych tvárí zo starých fotografií Florian spoznal dievča... Vtedy asi trinásťročná Ramona zomrela. Spávala síce doma, ale zvyšok dňa trávila s kamarátmi z kanálov. Raz dostala takmer hysterický záchvat, keď jej Florian odmietol naliať. Nakoniec dostala svoju pravidelnú dávku. V tých dňoch sa, ako obyčajne, podávala z malých fliaš od Coca Coly a Fanty strieborná. Jej matka bola predavačka, otec vodič autobusu. Obaja pracovali celý deň a ani netušili, že ich dcéra fetuje a pomaly tak zomiera kdesi pred železničnou stanicou. Malá Ramona sa udusila v kanály...
Kdesi v Bukurešti žije Florianova mama, ktorá mu po jeho návrate z basy povedala, aby sa jej už neukazoval na oči. Často sa mu za ňou cnelo.

Dlho...
Okrem špiny sú pre kanály charakteristické aj smrad a teplo. Bezdomovci spávajú na hrubých rúrach obložených kartónmi a handrami. V ich komforte sa nič nezmenilo. Tieto ľudské trosky z podzemia si zavše dokážu aj poupratovať. Pred desiatimi rokmi Jan vytkol Florianovi, že má vo „svojich“ šachtách neznesiteľný bordel a kopu veľkých a malých hlodavcov. Florian zavelil a jedno dopoludnie všetci „nájomníci“ upratovali. Neporiadok vyhodili von z kanálov, kde ho upratali mestský zametači.

Na úrade vlády mi pred desiatimi rokmi pani zodpovedná za resocializáciu detí ulice rozprávala o rôznych programoch, ktoré by ich mali vrátiť do normálneho života. Zjavne sa to doteraz definitívne nikomu nepodarilo. V celom Rumunsku bolo podľa odhadov v médiách približne tri tisíc detí ulice. Úradné čísla ich však priznávali iba tisíc. Koľko ich je dnes? A ako dlho vydrží ľudský organizmus ťahať striebornú? Florian je živým dôkazom, že dlho.

Keď šéfoval šachtám, bol stále medzi ľuďmi. Teraz mi pripadal osamelý a unavený. Vraj už spoločnosť nevyhľadáva. „Som radšej sám, ako s feťákmi. Medzi nimi sa mi nepáči,“ skonštatoval a potiahol si.