Malá, oplieskaná chalúpka v dedinke Jiblea (Žibla) za riečkou Olt. Do mestečka Calimanesti (Kalimanešť) na druhom prichádza počas sezón kopa rekreantov do preplnených hotelov a penziónov. Od všedného života ich oddeľuje voda v priehrade a milosrdná rieka. Za vodou cintorín, potom kostol, staré vidiecke domy a kdesi na konci aj tá oplieskaná chalúpka do ktorej priviezli po smrti Iona. Rozbehla sa tradičná tryzna spojená s mnohými rituálmi.
Chlapi sa neholia, ženy zavše hlasito bedákajú, nikto sa neumýva vo dvore hrá najatá kapela ťahavé, až zúfalé piesne a ďalší najatí špecialisti pripravujú mäso na rošte. Kuchárky zasa čistia zemiaky, krájajú paradajky a kapustu. Tým najdôležitejším chodom zostáva mäso. Veľa mäsa, klobásy, slanina... Treba si užiť do sýta. Po pohrebe nastane prísny pôst.
Principal nie je princ!
Telo mŕtveho zatiaľ leží v otvorenej rakve a okolo neho bdejú či spia na gaučoch najbližší. Vždy niekto poctivo odháňa umelým kvetom dotieravé muchy.
Oplieskaná chalúpka na ktorej „svietia“ nedomurované plastové okná, ako jediný symbol modernizácie. Vyzerá to rozpačito. Tri malé izby, veranda, za chalúpkou ďalšia rozostavaná budova. Dve a pol jej tehlovej steny sa stali načas ohradou smetiska. Možno navždy...
Asi si niekto zle preložil z rumunčiny slovo: Principal (Prinčipal), čo nie je žiadny významný titul, ale označenie pre zdôraznenie funkcie vedúceho. Ion bol principal pre svoju múdrosť a jeho otec Robinson Dimofte zasa principal preto, že je jedným z Rómskych sudcov v kraji. Nič výnimočné. Dom v ktorom leží jeho rozkladajúce sa telo nepripomína sídlo princa.
„Najmladší syn preberá po otcovi jeho práva a povinnosti,“ vysvetľuje nešťastný otec Robinson Dimofte. „Kto vie, čo bude teraz? Možno budem musieť čakať na nejakého vnuka. Ion bol veľmi vzdelaný a šikovný chlapec. Ukončil gymnaziálne vzdelanie. Veľmi múdry chlapec to bol. Aj starší a skúsenejší k nemu chodili po radu. Budeme sa musieť dohodnúť, čo ďalej. Zatiaľ však pre neho musíme vystrojiť poriadny pohreb. Potom uvidíme.“
Plné peňaženky
Ktosi v Česku zle preložil aj dôvod ich putovania, ktorý potom kolegovia po sebe „papagájovali“. Išli vraj na konferenciu o budúcnosti ich detí. Tento honosný zámer mal však oveľa prozaickejší dôvod. Údajná konferencia má byť tradičným stretnutím rodín, pri ktorom si dohovárajú aj výhodné manželské zväzky. To je tá budúcnosť. Nič nové pod slnkom. Tradičné trhy neviest boli známe v Transylvánii medzi pastiermi z hôr. K najbližším susedom mali ďaleko. Museli vymyslieť niečo, aby sa „nekrížili“ najbližší príbuzní. Preto sa raz do roka zišli zo široka-ďaleka a hľadali si budúce manželky. Tradícia trhu neviest dnes prežíva vo forme veľkých letných festivalov, kdesi v kopcoch nad dedinami. Dnes sa tu už neuzatvárajú rodinné dohody, ale v podstate ide o to isté. O sex. Kdesi v tráve či zaparkovaných autách sa deje všeličo. Väčšinou to však nie sú trvalé vzťahy. Strýko mŕtveho Iona Nicu mi pri káve na neďalekej pumpe otvorene priznal, že ak sa niečo volá konferencia a je to o deťoch, tak sa na to zháňajú ľahšie peniaze z Európskej únie...
Keď som chcel zaplatiť, pozrel sa mi do peňaženky a mávol rukou: „Nechaj to tak. Pozri takto má vyzerať peňaženka,“ ukázal mi ďalší zo strýkov svoje peniaze. Bolo tam možno aj desať päťstoeuroviek. Niekoľko mojich mesačných príjmov. „A drobné na kávu mám tu,“ vytiahol z vrecka hrsť pokrčených dvadsaťeuroviek. Niku nechcel zostať pozadu: „Ja verím bankám,“ a ukázal svoju zlatú Visu.
Hmmm. Chudobný princ akoby z „Nemanic“ a jeho strýkovia s plnými peňaženkami. Jeden vraj obchoduje s autami, ďalší so zlatom, iný ma v rekreačnej oblasti Calimanesti až tri domy, ktoré prenajíma. Všetci majú na pohľad drahé autá, ktoré však už najlepšie odslúžili. Ich ojazdené „šunky“ však stále vyzerajú dobre. Ťažké bavoráky, mercedesy a audi našťastie vydržia viac, ako škodovky.
Na jeho pohreb vraj prišli Rómovia z celého sveta. Značky na autách tento dojem len umocňovali. Akoby sa tu naozaj zišla minimálne celá Európa. Skutočnosť však bola iná. Pozdravil som po česky posádku v drahom Audi s brnianskou značkou. Šofér mi vysvetlil, že nerozumie, že je to síce jeho auto, ale má ho prihlásené u priateľov v moravskej metropole. Nie len Rómovia, ale aj Rumuni sa prihlasovaním áut v zahraničí snažili prispôsobiť nevýhodnému kupovaniu zelených poistných kariet. Kým vo zvyšku Európy ju majitelia áut dostávali spolu so zákonnou poistkou, občania Rumunska si ju pri každej ceste museli kúpiť na počet dní, ktoré strávia v zahraničí. Prihlasovaním mimo Rumunska sa vyhýbali aj ďalším nevýhodám. Vozidlo s rumunskou „ešpézetkou“ často končilo na šengenskej hranici kdesi na boku a prísni policajti a colníci ho dôkladne skontrolovali.
Možno by strašil
Chudobný naozaj alebo len na pohľad? Rómovia majú väčšinou úplne iný rebríček hodnôt, ako gadžovia. Ionova rodina vyzerá na pohľad biedne, ale niektorí majú plné peňaženky.
Ani pohreb nie je lacný špás. Niekoľko dní a nocí sa schádzajú členovia klanu. Aby sa porozprávali, pospomínali, vyjadrili sústrasť, jedli, počúvali kvílivé piesne... Všetko je to jeden veľký rituál, ktorý by si zamestnaný gadžo nemohol dovoliť. Sedieť na lavičke, na debničke od piva či ležať v tráve pred domom, keď je počas smútku len pomyslenie na prácu neodpustiteľným prehreškom, rovnako, ako podávanie rúk či pitie na zdravie. To sa nesmie. Z každého pohára pálenky treba kvapku odliať na zem. Jeden rituál za druhým. Najžalostnejšie vyzerá nárek nešťastnej matky a zboru jej plačiek. Nie, že by ich slzy neboli úprimné. Sú však žiaduce. Bez nich by bol odchod na druhý svet nekompletný. Možno by ich mŕtvy prišiel strašiť. Možno preto mal v truhle červenou stuhou zviazané nohy pri špičkách. Možno preto nesmel zostať ani na chvíľu sám. Hovorí sa, že Rómovia sa svojich mŕtvych boja a majú pred nimi rešpekt. Všetky potrebné rituály treba poctivo dodržať. Tie nie sú všade rovnaké. Rómovia často preberali mnohé zvyky od miestnej majoritnej komunity, jej vierovyznania alebo si ich obohacovali o rôzne prvky, ktoré si priviezli ich príbuzní z kočovania po svete. Nedá sa hovoriť o jednotných rituáloch všetkých Rómov. Výbavu do hrobu však dostáva každý. Ion mal na poslednú cestu pripravenú aj zubnú kefku, voňavku a gél na vlasy.
Mladí na to čoraz viac „kašlú“. Sú leniví urobiť niečo striktne. Musia sa prispôsobovať dobe, aby prežili.
Keď som sa strýka Nicu opýtal, či sú kalderašský Rómovia len mávol rukou. „Sme kalderaši, čo v preklade znamená kotlikári, lenže to sú už stovky rokov, čo sa týmto remeslom neživíme. To nie je podstatné. Musíme robiť, čo vynáša a z čoho sa máme dobre. Aby sme si potom mohli dovoliť zaplatiť frajerky,“ zasmial sa. „Najradšej mám mladé blondínky.
Päťstohlavý dav
Rakva na korbe oplieskaného náladiaka s volantom na pravej strane. Aj ten možno priviezli do Rumunska príbuzní nebohého.
Nebohého vyniesli z domu, aby ho dav odprevadil na poslednej ceste do kostola a potom k murovanej hrobke na cintoríne. K vykachličkovanej hrobke, ktorá pripomínala skôr kúpeľňu v zemi, ako miesto posledného odpočinku.
V prvej tretine asi štyridsaťminútovej cesty do kostola sa spustil lejak. Približne päťstohlavý dav zredol. Nad mŕtvym rozprestreli veľký dáždnik s reklamou na nektárový nápoj. Okolo truhly nariekali otec, bratia, matka, sestra, priateľka... Nad truhlou sa tlačili aj fotografi. Akoby sa médiá, ktoré vytvorili ilúziu princa utopeného na ceste za budúcnosťou jeho rodu prišli rozlúčiť symbolickým cvakaním závierok. Zbohom Ion!
