Vladimír Kampf

Cesta do rumunského Temešváru. Už skoro ráno na bratislavskej hlavnej železničnej stanici to nevyzeralo dobre.

Nikde nič. Na severe púšte, na juhu savany, chatrče domorodcov a naozaj len občas nejaká nemocnica. Veľmi jednoduchá. Postele, pacienti a lekári aj od nás, zo Slovenska. Sudán je vďaka vojnám a klíme doslova peklom na zemi.

Florián (31) bol tam, kde aj pred desiatimi rokmi, pred hlavnou bukurešťskou železničnou stanicou. Zostarol, je bezzubý, vráskavý... Za jedno desaťročie „vyčuchal“ minimálne jeden a štvrť bežného dvesto litrového suda striebornej farby.

Zberači trstiny čakali, kým opäť zamrznú Parížske močiare pri Gbelcoch neďaleko Štúrova štyri roky. Aby si mohli bezpečne zarobiť musí byť ľad dostatočne hrubý.

Úžerník v tlačiacom sa dave na pošte na mňa reval: „Vypadnite odtiaľto! Tu nemôžete byť!“ hulákal drzo. Príliš mu nevoňalo, že sa jemu a jeho „kolegom“ pozerám na prsty v čase, keď Rómovia z osád okolo Spišskej Novej Vsi dostávali prvé sociálne dávky v eurách.

Fotografujem od základnej školy. Mojim prvým fotoaparátom bola sovietska Smena. Mal som ju rád. Prvé fotografie sa mi podarilo nazväčšovať v kúpeľni paneláka na hračkárskej premietačke diapozitívov. Mame som pritom zničil niekoľko tanierov a chemikáliami oprskal vaňu, umývadlo a podlahu. Dnes je fotografovanie menej náročné. To ma teší. Používam fotoaparáty: Olympus E-3 s optikou od 16 mm rybieho oka po 400 mm teleobjektív. Denne ma sprevádza aj kompakt Leica De Lux 4.

V Indii je niekoľko urbanistických ostrovov, ktoré vyzerajú akoby do nej nepatrili. Jedným z nich je aj časť „lepšej štvrte“ Colaba v Bombaji.

„Pane, to nie je dobrý nápad,“ upozornil ma muž držiaci sa tyče v chodbičke mestského bombajského vlaku, keď som sa pred stanicou, kde som chcel vystupovať postavil k dokorán rozcapeným dverám. Potom ma chytil za ruku a prekvapeného potiahol opäť do uličky medzi sedadlá.